Ako to už býva, všetko sa raz musí skončiť. A tak sa skončila aj naša návšteva Amsterdamu, naše objavovanie skrytých tajomstiev tohto mesta (akými bol napríklad sedemposchodový Primark, supermarket HEMA, ale aj drahocennejšie artefakty ako socha Anny Frankovej, či bezcieľne blúdenie úzkymi uličkami a večne meniace sa počasie.

   Aby nám to však nebolo až tak veľmi ľúto, čakali nás ešte dve medzipristátia, ktoré sľubovali ďalšie výnimočné zážitky: Den Haag a Utrecht. Prečo práve tieto mestá? Vysvetlíme si to v skratke: Den Haag je absolútnym srdcom holandskej politickej scény, ale aj súdna méta EÚ. Utrecht je zas dušou všetkých vysokoškolských študentov, ktorých priláka jedna z najstarších holandských univerzít, vraj najlepšia v tejto krajine.

   Po výdatných raňajkách a náročnom check-oute z hotela nás čakala príjemná hodinová cesta po (nerozbitej!) diaľnici s krásnym výhľadom na more, či starodávne veterné mlyny. Haag nás privítal otvorenou slnečnou náručou, a tak sme sa rozbehli na prehliadku jeho najväčších pých.

   Začali sme pri Mauritshuis, niekdajšom grófskom paláci, v ktorom sa zabývala Kráľovská obrazová galéria. Rýchlo cvaknúť pár fotiek a ide sa ďalej! Nasledoval údajne Binnenhof, v ktorom sa údajne udomácnil parlament Nizozemska. No… to nám aspoň tvrdili, ale my sme presvedčení, že pravda je iná. Dokladáme obrazový materiál o tom, že sa jednalo o Rokfort, dokonca tu stála aj Fantastická fontána a jediné, čo sa nám nájsť nepodarilo, bol Harry Potter. Nikto nás nepresvedčí, že sa mýlime. Následne presun okolo jazera Hofvijver (keď už nie hodinky s vodotryskom, tak aspoň jazero s vodotryskom) a letmý pohľad na bývalú väznicu, dnes Múzeum väzenia s jazykolamovým názvom Gevangenpoort.

   Ďalšia prestávka s krátkym výkladom bola pri Paláci Noordeinde, v podstate miesto pre Home Office holandského kráľa Viliama Alexandra. Keďže sme mali ešte kopu energie, vybrali sme sa až na okraj centra, kde stojí tzv. Palác mieru (ťažšie zapamätateľný názov Vredespaleis) – budova z roku 1913, ktorú postavili ako pripomienku toho, že vo svete treba udržiavať mier… uznávame, trošku ironické. Do paláca v súčasnosti púšťajú len členov Európskeho arbitrážneho súdu, Univerzity medzinárodného práva a knižnice. Záhrada je sprístupnená aj verejnosti. Ale! Len počas oficiálnej prehliadky, ktorá je síce bezplatná, ale koná sa len raz za deň a aj to len v holandskom jazyku… a tak sme si pozreli len výstavu venovanú myšlienke všemieru (Komenský by bol určite hrdý) a nádherný „Strom želaní“, ktorý stál pred vstupom do záhrady – pri vstupe dostanete papierik, na ktorý napíšete želanie a priviažete ho na tento drobný stromček. Keďže divadelníci vraj nebývajú dobrí v matematike, radšej sme sa ani nepokúšali spočítať, koľko ľudských stvorení sem už zavesilo svoje tajné priania.

   Nasledoval presun späť do centra, kde nás ešte čakala budova Starej radnice. Tá nás najviac očarila asi sochami, ktoré vyjadrujú „Vieru“, „Nádej“, „Lásku“, „Silu“ a „Spravodlivosť“, umiestnenými v priečelí budovy.

   Odtiaľto bolo už len na skok ku Grote of Sint-Jacobskerk (polopatisticky – Veľkému kostolu). Najprv sme len nesmelo nakukli dnu so zámerom hneď aj odísť. Prívetiví sprevádzajúci nás však pozvali na prehliadku, a tak nás čakal nádherný neplánovaný výklad o výnimočnosti tohto miesta. Musíme sa priznať, že na prvý pohľad sme mali dojem, že v kostole nie je nič okrem veľkého prázdneho priestoru. Rozprávkový pán nás však previedol kostolom s takým zanietením, že sme aj my pochopili jeho čaro a v momente sa zaľúbili…

   Vonku nás už opäť čakal reálny svet a my sme sa vybrali za posledným jasne vytýčeným cieľom – more! Nie, že by sme sa práve chceli kúpať (pri 15 °C by to asi zvládol len krúžok otužilcov), ale morský vzduch a piesočnatá pláž s množstvom drobných mušličiek nás veľmi lákali. Čo na tom, že sme museli prejsť štyri kilometre? V spoločnosti divadelných kolegov cesta vždy ubieha rýchlo a ľahko. Aspoň sme mali príležitosť prejsť cez ďalší zelený park plný stromov (netreba asi pripomínať, že Holanďania majú park na každom kilometri štvorcovom). Pozdravili sme ďalšie dva kostoly, poobdivovali holandskú architektúru v podobe útulných rodinných domčekov a predrali sa cez silno fúkajúci vietor až na pobrežie…

   Pocit na nezaplatenie. Detská radosť, ktorá nás na širokej pláži chytila sa opísať nedá. Môžeme vám ju tak maximálne zahrať v divadle. Potom už sme len obdivovali všetko, čo nám pláž ponúkla: množstvo paraglidistov (???), pobrežných reštaurácií, stálu výstavu sôch v podobe panáčikov všetkých póz a všetkých veľkostí, obrovské ruské kolo stojace nad hladinou mora a vysokú vyhliadkovú vežu (pre tých odvážnejších Bungy vežu), z ktorej nás síce skoro odfúklo, slzy tiekli potokom, ale pohľad sme mali ako bohovia z Olympu.

   Po tejto emocionálnej katarzii už sa vybral každý ako sólista na miesto podľa vlastného výberu. Úloha bola jednoduchá: stretnúť sa večer so všetkými pri autobuse. To sa nám našťastie podarilo, a tak sme sa všetci spolu vybrali ešte na večernú prehliadku Utrechtu. Cestovali sme predsa za Komenským, ktorý hlásal o význame vzdelania, preto sme si nemohli nechať ujsť príležitosť pokochať sa miestnou univerzitou. Šťastie nám však tak celkom neprialo – budova má štvorcový pôdorys a nám sa do jej vnútrobloku nepodarilo dostať. Premerali sme si ju teda aspoň zvonka a obzreli sme si aj miestnu Katedrálu sv. Martina (áno, aj v Utrechte také majú) a vysokú vežu, ktorá kedysi ku katedrále priliehala, ale po silnej búrke v roku 1674 ostala stáť opustená ako samostatný objekt. Z výšky 112,5 metra dohliada na svoju katedrálu dodnes.

   Utrecht bol už skutočným koncom našej študijnej cesty. Tak sme sa ešte po ceste k autobusu nostalgicky rozhliadali po rozsvietenom meste, drobných domčekoch a útulných kaviarničkách. Vedeli sme, že nás už doma čakajú rodičia a divadelné povinnosti. To by sme však neboli my, keby sme náš epický výlet nezakončili nejakým dramatickým koncom. Napríklad naskakovaním do autobusu na svetelnej križovatke (My sme nechceli robiť nič zakázané, ale tam naozaj nebolo kde parkovať.) Prežili sme všetci, dokonca sme tam nikoho nezabudli a s dobrou náladou sme sa vybrali na spiatočnú cestu domov. Musíme predsa podať správu tým, čo s nami neboli. Bratislava, teš sa na nás!

(Z denníka Barborky Minárikovej)